O projekte

Prekladmi zo španielčiny zaraďujeme do slovenského literárneho a kultúrneho kontextu diela, ktoré napriek zdanlivej jazykovej monolitnosti vznikali a vznikajú na území dvoch kontinentov, v dvadsiatich krajinách so špecifickými sociálnymi, politickými, historickými, kultúrnymi a jazykovými danosťami. Úlohou slovenských prekladateľov zo španielčiny bolo odjakživa spoznávať tieto danosti a z bohatého literárneho zdroja vybrať diela, ktoré by obohatili náš literárny kontext, ale naučili nás nové veci nielen o iných, ale aj o sebe. Táto dôležitá dvojúloha sa od prvých prekladov zo španielčiny do slovenčiny nezmenila, a to ani v dnešnej globalizovanej dobe, keď preklad, najmä umelecký, zostáva jedným z garantov rôznorodosti a životaschopnosti literatúry a umenia. Tu sa vynára domnienka, že práve náročnosť tejto úlohy, vyplývajúca z veľkej diferencovanosti a synkretického charakteru východiskového (španielskeho a hispanoamerického) prostredia, ktoré bolo u nás dlho považované za geograficky a informačne neznáme a nedostupné, zložitosť jeho historického a spoločenského vývinu a literárne špecifiká jednotlivých literatúr písaných po španielsky, prispela – napriek neskoršiemu konštituovaniu modernej slovenskej hispanistiky – k jej rýchlejšiemu etablovaniu a dozrievaniu.

Recepcia španielskej a hispanoamerickej literatúry na Slovensku úzko súvisí s rozvíjaním kultúrnych vzťahov s týmito krajinami. Obidve teritóriá boli u nás dlho považované za „periférne“, geograficky, politicky, spoločensky i kultúrne vzdialené. Detailnejší výskum v posledných rokoch však ukázal, že slovenské kontakty s hispánskym svetom boli v minulosti bohatšie a intenzívnejšie, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Ak hovoríme o kontaktoch, hovoríme aj o možnosti vzájomnej komunikácie a obojstranného poznávania a o stretnutiach, ktoré sú predpokladom aj pre kontakty literárne a „prekladové“. Navyše sa potvrdilo, že počiatočné informácie dnešnej strednej Európy o krajinách hispánskej jazykovej oblasti sprostredkúvali aj osobnosti pochádzajúce z územia dnešného Slovenska.

Medzi najznámejšími spomeňme napríklad dielo tlačiara Mikuláša Bakalára Štetinu (okolo 1450 – 1520), ktorý v roku 1506 v českom meste Plzeň vydal dielo Spis o nových zemiach a o Novém světě, o němžto jsme prve žádné známosti neměli ani co kdy slýchali, ktorý je prvou informáciou o Amerike v domácom jazyku. Mikuláš Bakalár Štetina v ňom vychádzal z latinského vydania diela Ameriga Vespucciho Mundus Novus, ktoré hovorí o cestovateľovej plavbe do zámoria v rokoch 1501 – 1502. Po objavení tejto tlače a komplexnom výskume zostáva napriek rôznorodým zisteniam zrejmé, že ide o prvého doloženého slovenského tlačiara inkunábulového obdobia. Slovenčiace prvky, prítomné v jeho tlačiach, naznačujú, že pochádzal z územia dnešného Slovenska, k svojmu pôvodu sa hlásil a vďaka vzdelaniu, kontaktom a intuícii priniesol „Čechom a Slovákom” nedlho po objavení Ameriky prvú správu o nových zemiach a ich obyvateľoch.¹

S Bratislavou je spojený aj vzácny rukopis Codex Bratislavensis, konvolút rukopisov zo začiatku 16. storočia, ktorý obsahuje dvanásť rukopisov o plavbách do Indie a na Ďaleký východ a tiež zápisky účastníkov španielskeho objavovania amerického kontinentu.²

Ďalšie poznatky o „nových zemiach” priniesol slovenský humanistický vzdelanec Žigmund z Púchova (? – 1584), ktorý preložil z latinčiny do češtiny dielo nemeckého učenca Sebastiana Münstera Cosmographie Universalis. Dielo patrilo k najuznávanejším zemepisno-kultúrnym encyklopédiám 16. storočia. Vyšlo v roku 1554 v Prahe pod názvom Kozmografie česká a niektoré kapitoly, napríklad kapitolu O nových ostrovích, kterak, skrze koho a kdy nalezeny jsou, prekladateľ upravil a doplnil vlastnými informáciami o zámorských objavoch a o dobývaní Karibskej oblasti a Mexika.

¹ Bližšie pozri práce KOHÚT, Leo (ed.). Štúdie a materiály o živote a diele slovenského prvotlačiara v Plzni. Bratislava: SAV, 1966. KOHÚT, Leo. Neznámy Bakalár. Bratislava: Príroda, 1994; VOIGT, Petr. Mikuláš Bakalář jinak. In: Kniha 2012. Zborník o problémoch a dejinách knižnej kultúry. Martin: Slovenská národná knižnica, 2012, s. 68-106.
Drevorez s výjavom loďky s námorníkmi na palube sa stal aj „logom“ umiestneným na obálke významného odborného časopisu Iberoamericana Pragensia, založeného v roku 1967, v ktorom publikovali aj viacerí slovenskí hispanisti (najmä Jozef Škultéty).
² Rukopis objavil v Lyceálnej knižnici v Bratislave Ján Čaplovič v roku 1962, skúmal ho v spolupráci s Petrom Ratkošom (SAV Bratislava) a Josefom Polišenským (UK Praha).
Bližšie pozri SZÁRAZ, Peter (ed.). Španielsko a stredná Európa: minulosť a prítomnosť vzájomných vzťahov. Zborník. Bratislava: Univerzita Komenského 2004. España y Europa Central: el pasado y la actualidad de las relaciones mutuas, colección de los estudios del seminario internacional celebrado en Bratislava el 17 de marzo de 2003. Bratislava: Vydavateľstvo Univerzity Komenského, 2004.

V roku 1794 publikoval v Bratislave slovenský osvietenský spisovateľ Ladislav Bartolomeides (1754 – 1825) publikáciu Historia o Americe, v ktorej nájdeme opis Nového sveta v slovenskom jazyku.³ Je to stručný zemepis, prírodopis, národopis a dejiny Ameriky, ktorým sa Bartolomeides usiloval rozšíriť obzor svojich krajanov. Spracoval a preložil časti z iných kníh a ako prvý priniesol takto spracované informácie o Amerike v slovenskom jazyku. Dovtedy sa používali väčšinou latinské učebnice zemepisu.

Významnou a doteraz málo preskúmanou súčasťou našich kultúrnych kontaktov s hispánskym svetom sú aj viaceré beletristické diela slovenských autorov (Peter Kompiš, Peter Suchanský, Andrej Kalník a iní), ktoré čerpajú z prostredia Južnej Ameriky a prinášajú našim čitateľom exotické reálie, postavy a jazyk. Pozoruhodná vlna týchto románov vznikla v súvislosti s cestovateľským boomom našich autorov-cestovateľov v období tridsiatych rokov 20. storočia. Uvedení autori a ich diela si zaslúžia pozornosť aj preto, že u nich možno predpokladať znalosť jazykov (španielčiny, portugalčiny), ide teda o predchodcov či spolupútnikov prvých slovenských hispanistov.

³ Pozri aj MARTINKA, Jožo. Ladislav Bartolomeides, vlastivedný priekopník. Martin: Osveta, 1956.

Napriek úsiliu zdokumentovať počiatky prekladateľského záujmu o literatúru písanú po španielsky zostávajú prvé diela preložené zo španielčiny do slovenčiny zatiaľ bližšie neprebádané. Dôvody sú zväčša pragmatické.

Podľa písomných výpovedí viacerých slovenských literárnych teoretikov a historikov (Jozef Miloslav Hurban, Jozef Felix) patrí k prvým prekladateľským počinom na Slovensku vôbec preklad diela španielskeho humanistu Antonia de Guevaru (1481 – 1545) Epístolas familiares (1539 – 1541), ktoré preložil žilinský súdny asesor Alexander Nozdrovický v roku 1773. Guevarovo dielo bolo svojho času v Európe veľmi obľúbené a prekladané do viacerých jazykov. Jozef Miroslav Hurban v diele Slovensko a jeho život literárny 2 v roku 1846 explicitne dokladá, že slovenské rukopisy nachádzajú sa „po knižniciach, súkromných i verejných archívoch panských rodín a miest” a dodáva: „Ja privediem tuná iba daktoré, ktoré som v knižnici pána farára Rešetka videl a prehŕňal, sú nasledujúce: Dvojictihodného Otca Pána Antonia Guevara atď., Listy a rozmlúvaní, preložil Alexius Nozdrovitzky, asesor, fóliových strán 725, z roku 1773.”⁴ Tým potvrdzuje prítomnosť uvedeného rukopisu v knižnici známeho zberateľa kníh a rukopisov Michala Rešetku (1794 – 1854). Aj Jozef Felix v štúdii Slovenský preklad v perspektíve histórie a dneška z roku 1968 uvádza: „Zachoval sa rukopis jeho prekladu pod názvom Dvojíctihodného Otce Ant. Guevara… Listy a rozmlúvání s dátumom 1773. (Rukopis má 725 strán a je v knižnici Matice slovenskej. Ide zrejme o preklad Guevarovho diela Epístolas familiares z roku 1539 a 1541, známeho aj pod menom Cartas de oro či Epístolas doradas; vec však treba ešte presnejšie identifikovať.”)⁵ K okolnostiam, za akých sa k týmto informáciám dostal, sa Jozef Felix bližšie nevyjadruje. Žiaľ, tento rukopis sa podľa korešpondencie s pracovníkmi Matice slovenskej a Slovenskej národnej knižnice v Martine ani v knižnici Matice slovenskej, ani v zbierkach Slovenskej národnej knižnice v súčasnosti nenachádza.⁶ Pravdepodobne sa pri viacnásobnom prevážaní Rešetkovej knižnice stratil a doposiaľ sa ho nepodarilo nájsť a podrobnejšie preskúmať. Ak by sa to podarilo, potvrdili by sa slová Jozefa Felixa, že tento Nozdrovického preklad možno pokladať „vôbec za prvý náš preklad z novovekých európskych literatúr.”⁷

Viac konkrétnejších odkazov na španielsku literatúru (najmä na Cervantesa) sa objavuje u slovenských spisovateľov od začiatku 19. storočia. Ako možno usudzovať z nedávneho výskumu o recepcii Cervantesovho románu Don Quijote na Slovensku, bola kniha (v origináli i v prekladoch) pomerne častou zložkou knižníc šľachtických rodov, ktoré v 18. či 19. storočí trvalo či prechodne bývali na území dnešného Slovenska.⁸ Preromantická a romantická generácia slovenskej inteligencie síce (podľa doterajšieho skúmania) neovládala aktívne španielčinu a nemala ešte možnosť čítať román v slovenskom preklade, príbeh o bláznivom rytierovi aj iné diela klasickej španielskej literatúry (Quevedo, Calderón) však poznala z prekladov do cudzích jazykov, najmä do nemčiny, maďarčiny a francúzštiny, češtiny, poľštiny či ruštiny. Slovenskí vzdelanci preromantickej a romantickej generácie prišli do kontaktu so španielskym literárnym dedičstvom buď v našich vzdelávacích inštitúciách, ktorých knižnice obsahovali španielske i cudzojazyčné vydania (lýcejné knižnice v Bratislave, Prešove, Kežmarku…) alebo počas štúdií na zahraničných univerzitách (Viedeň, Budapešť, Praha, Halle, Jena, Lipsko) či v domácom, vtedy prirodzene viacjazyčnom prostredí. Motívy zo Cervantesovho Dona Quijota využil napríklad slovenský prozaik a dramatik Ján Chalupka (1791 – 1871) nielen v románe Bendeguz. Gyula Kolompos und Pista Kurtaforint. Eine Donquixottiade nach der neuesten Mode, ktorý vyšiel po nemecky v Lipsku v roku 1841, ale o Cervantesovom protagonistovi sa zmienil už skôr v prozaickej verzii Kocúrkova, ktorá vyšla v časopise Hronka v roku 1836.

⁴ HURBAN, Jozef Miloslav. Slovensko a jeho život literárny. Bratislava: Tatran, 1972, s. 92.
⁵ FELIX Jozef. Slovenský preklad v perspektíve histórie a dneška. In: Chiméra prekladania. Antológia slovenského myslenia o preklade I. Bratislava: Veda, 1999, s. 114.
⁶ Mailová korešpondencia autorky s pracovníkmi SNK v Martine v máji 2018.
⁷ FELIX, Jozef. Slovenský preklad v perspektíve histórie a dneška. In: Chiméra prekladania. Antológia slovenského myslenia o preklade I. Bratislava: Veda, 1999, s. 114.
⁸ K problematike recepcie Cervantesovho Dona Quijota na Slovensku pripravil výskumný kolektív pod vedením Paulíny Šišmišovej monografiu Cervantesov Don Quijote vo svete a na Slovensku.

Novú odpoveď na otázku, ktoré dielo španielskeho autora bolo ako prvé preložené do slovenčiny a publikované časopisecky či knižne, priniesli posledné výskumy Mojmíra Maloveckého a Márie Medveczkej.⁹ Podľa ich zistení v roku 1863 vyšiel v Pešti v časopise Slovenské noviny slovenský preklad Calderónovej divadelnej hry El príncipe constante. Hru preložil z nemčiny rodák zo Skalice Pavel Blaho (1844 – 1938). Bol to katolícky kňaz, redaktor Katolíckych novín, politik a spisovateľ. Jeho verzia Calderónovej hry vychádzala v Slovenských novinách na pokračovanie pod názvom Don Fernando.¹⁰ Neskôr vyšiel preklad znovu, tentoraz pod názvom Stály kráľovič, v časopise Tovaryšstvo v roku 1895.¹¹ Ako uvádzajú Mojmír Malovecký a Mária Medveczká, Pavel Blaho nesiahol po hocijakom nemeckom preklade Calderóna, ale po kvalitnej práci popredného nemeckého prekladateľa a literárneho historika Franza Lorinsera (1821 – 1893), ktorý zavŕšil nemecké výskumy diela veľkého španielskeho dramatika. Blaho podľa ich záverov „nepredkladá čitateľovi iba poslovenčeného Lorinsera, ale pracuje samostatne, ďalej pokračuje v analýze a interpretácii diela, keďže jeho posledný preklad prichádza dekádu po publikovaní Lorinserových záverov.” Tým robí dôležitý krok k prepojeniu súdobého slovenského kultúrneho a recepčného priestoru s priestorom európskym.¹²

⁹ MALOVECKÝ, Mojmír a Mária MEDVECZKÁ. Calderónov Stály kráľovič – medzi originálom a prekladom. In: Philologia, vol. XXIX n. 1-2, 2019, s. 139-150.
¹⁰ CALDERÓN DE LA BARCA, Pedro. Don Fernando. Preložil Pavel Blaho. In: Slovenské noviny. Pešť, 1868, ročník 1, čísla 63, 64, 65, 67, 68, 72, 73, 76.
¹¹ CALDERÓN DE LA BARCA, Pedro. Stály kráľovič. Preložil Pavel Blaho. In: Tovaryšstvo 2. Sborník literárnych prác. V storočnú pamäť prvého „Učeného slovenského tovaryšstva“ založil a z pomoci priateľov slovenskej spisby vydal Fr. Richard Osvald, Ružomberok, 1895.
¹² O zaujímavých peripetiách prvých inscenácií španielskeho dramatika, nositeľa Nobelovej ceny (1904) Josého Echegaraya v Mestskom divadle v Bratislave (Pressburg) pozri v podnetnom článku GÓMEZ PABLOS, Beatriz a Jana LASLAVÍKOVÁ. Prenikanie dramatického diela Josého Echegaraya El gran Galeoto na európsku scénu a jeho recepcia v Bratislave na sklonku 19. storočia. In: Slovenské divadlo, 66, 2018, č. 4, s. 335-347. Ako uvádzajú autorky štúdie, prvé (nemecké) predstavenie tejto hry sa uskutočnilo v Mestskom divadle v roku 1889 a po ňom nasledovali ďalšie (v nemčine a maďarčine).

K prvým prekladom španielskej proveniencie na Slovensku patria aj dve krátke besednice, ktoré vyšli v roku 1891 v XXI. zväzku „lacného čítania” Klásky. Drobnejšie rozprávky od rozličných spisovateľov. V drobnom brožovanom dielku sa nachádzajú slovenské verzie dvoch španielskych textov: Ofero. Španielska legenda španielskeho romantického autora Antonia de Trueba y la Quintana (1819 – 1889) ¹³ a španielske spracovanie cyranovského príbehu, ktorý pod názvom Nos napísal španielsky autor Manuel Breton de los Herreros (1796 – 1873) v roku 1835.¹⁴ Keďže texty nesprevádzajú bibliografické údaje o originálnom vydaní, zatiaľ nie je jasné, z akého originálu preklady vznikli. V roku 1891 vyšiel aj ďalší text Antonia de Trueba y la Quintana s názvom Dobré rady.¹⁵ Je to „rozprávočka” o veselých príhodách hrdinu, ktorý (v poslovenčenom texte) vystupuje pod menom Janko Rozmýšľaj. Aj toto dielko (ako predchádzajúce) „poslovenčil” M. Beňovský, čo je pseudonym významného trnavského zbormajstra, spisovateľa, editora a prekladateľa Františka Otta Matzenauera.¹⁶

¹³ TRUEBA Y QUINTANA, Antonio de. Ofero. In: Klásky. Drobnejšie rozprávky od rozličných spisovateľov. Sväzok III. Poslovenčil M. Beňovský. Trnava: Tlačou a nákladom Adolfa Horovitza, s. 1-15.
¹⁴ BRETON DE LOS HERREROS, Manuel. Nos. In: Klásky. Drobnejšie rozprávky od rozličných spisovateľov. Sväzok III. Poslovenčil M. Beňovský. Trnava: Tlačou a nákladom Adolfa Horovitza, s. 16-23.
¹⁵ TRUEBA Y QUINTANA, Antonio de. Dobré rady. In: Pútnik svätovojtešský, roč. 20, 1891, s. 94-101.
¹⁶ Otto Matzenauer (1845 – 1901) prekladal najmä z nemčiny a maďarčiny.

V roku 1890 vyšla v Slovenských pohľadoch Turgenevova štúdia Hamlet a Don Quijote, ktorú preložil vtedajší šéfredaktor časopisu Jozef Škultéty.¹⁷ Ako v iných krajinách, i u nás prispela k výraznej zmene dovtedajšieho chápania týchto dvoch postáv svetovej literatúry. Na dôležitosť Cervantesovho diela poukázal v roku 1905 v Národných novinách aj Svätozár Hurban Vajanský, ktorý prvý vyzval na potrebu konečne preložiť toto dielo aj do slovenčiny.¹⁸ Napriek jeho razantnému volaniu a doloženej prítomnosti alúzií na Cervantesov román v dielach slovenských autorov v priebehu celého 19. storočia i neskôr objavil sa román v slovenčine až v roku 1926, keď vyšlo prvé slovenské spracovanie románu pre deti a mládež. Ako prekladateľ sa v knihe uvádza Ján Rovňan ml., čo je pseudonym slovenského spisovateľa Mila Urbana. Napriek počiatočnej predstave, že dielo bolo preložené z češtiny (keďže sa nikde nenašiel doklad o Urbanovej znalosti španielčiny), nedávny výskum ukázal, že Milo Urban použil populárne spracovanie maďarského prekladateľa Vilmosa Huszára z roku 1900, určené pre deti a mládež, a preložil ho z maďarčiny.

¹⁷ TURGENEV, Ivan Sergejevič. Hamlet a Don Quijote. In: Slovenské pohľady, roč. X, č. 1, 1890, s. 36-46.
¹⁸ HURBAN VAJANSKÝ, Svätozár. Centennárna slávnosť Don Quixota. In: Národné noviny, 1905, roč. XXXVI, č. 59, 20. mája, s. 5.

Prvý doložený preklad diela hispánskeho autora priamo zo španielčiny vznikol v Argentíne v roku 1910. Ako ozrejmuje jeho autor Miloš Ruppeldt st. (1881 – 1943) v doslove ku knižnému vydaniu, v tom čase žil – po absolvovaní štúdia klavíra na Hudobnom ústave Guiseppe Verdiho – v Buenos Aires a zaujala ho divadelná hra španielskych bratov Quinterovcov El genio alegre, ktorú uvádzalo tamojšie divadlo Odeón. V spomínanom doslove, datovanom v Buenos Aires v roku 1910, uvádza, že úspešnú veselohru preložil a prepracoval, lebo bolo potrebné „zdravú a dobrú veselosť rozširovať a všade narádzať”.¹⁹ Výrazne adaptovaný text vyšiel na Slovensku knižne v roku 1923 pod názvom Buďme veselí! už v nových spoločensko-politických podmienkach prvej republiky, no doteraz sme nenašli zmienku o tom, že by bolo dielo niekedy inscenované.

¹⁹ RUPPELDT, Miloš. Doslov prekladateľa. In: ÁLVARO QUINTERO, S. a J.: Buďme veselí. Trnava: G. a E. Bežo, 1923, s. 111-112.

Novým zistením je, že už predtým tu živo fungoval text inej španielskej divadelnej hry, Recept proti testinám (Receta contra las suegras), ktorú napísal španielsky autor Juan Manuel Diana (1814 – 1881) a preložil V. H., čo sú iniciály ružomberského podnikateľa a člena kníhtlačiarskeho spolku Viliama Houdeka.²⁰ Ide o vtipnú konverzačnú komédiu o spletitých ľúbostných vzťahoch v rodine, veľmi vďačnú na inscenovanie. Ani v tomto prípade zatiaľ nepoznáme východiskové vydanie a východiskový jazyk prekladu. Dielo vyšlo knižne dvakrát, v roku 1912 a 1922, vo vydavateľstve Jána Páričku v Ružomberku a s úspechom ho hrávali amatérske divadelné súbory na Slovensku (1914 v Liptovskom Svätom Mikuláši, 1919 v Liptovskom Tisovci, 1931 v Oravskom Bielom Potoku) aj krajanské divadlá v zahraničí (Kovačica).²¹

²⁰ DIANA, Manuel Juan. Recept proti testinám: Veselohra v jednom dejstve. Ružomberok: Ján Párička, 1912, 1922.
²¹ Pozri ČAVOJSKÝ, Ladislav a Vladimír ŠTEFKO. Slovenské ochotnícke divadlo 1830-1980. Bratislava: Obzor, 1983.

V rokoch 1925 – 1930 vyšlo rozsiahle šesťzväzkové dielo španielskeho renesančného autora Alfonsa Rodrígueza (1526 – 1616) Ejercicio de perfección (1609), ktoré do slovenčiny preložil náboženský spisovateľ, prekladateľ a publicista, jezuita Viktor Šichta (1900 – 1973). Kniha patrí k základným dielam jezuitskej literatúry. Ako píše prekladateľ v Predhovore k prvej časti, kniha Alfonsa Rodrígueza „i teraz po tristo rokoch vedie duše, ukazuje cestu a povzbudzuje kráčať k dokonalejšiemu životu.”²² Prekladateľ ďalej uvádza, že táto kniha „je skoro do každej európskej reči preložená. Iba v slovenčine sme ju posiaľ nemali.” Navyše dokladá: „Preklad zhotovený je na základe španielskej pôvodiny: Ejercicio de Perfección, Barcelona 1895, Quinta ed.”²³ V každom prípade ide doteraz o jeden z najrozsiahlejších prekladov zo španielčiny do slovenčiny.

²² RODRÍGUEZ, Alonso. Ejercicio de Perfección. Trnava: Vydavateľstvo Spolku sv. Vojtecha, 1925, s. 2.
²³ Tamže, s. 3.

Nový výraznejší impulz v prekladoch diel španielskych autorov registrujeme od tridsiatych rokov 20. storočia. Zosilnená vlna záujmu o krajinu za Pyrenejami bola aj výrazom nie vždy jednoznačného postoja našej spoločnosti k vojnovým udalostiam v Španielsku a k povojnovému frankistickému režimu v tejto krajine. Najväčšmi zarezonovalo dielo v tých rokoch „súčasného” španielskeho spisovateľa a filozofa Miguela de Unamuno (1864 – 1936). Významnú úlohu pritom zohrával už spomínaný Miloš Ruppeldt st., ktorý preložil Unamunovu novelu Teta Tula (1931, 1936) a v spolupráci s Jozefom Felixom ďalšie autorove novely To je chlap (1945) a Ábel Sánchez (1942, 1947). Miloš Ruppeldt st. nadviazal so španielskym autorom aj písomnú korešpondenciu, a tak istým spôsobom prezentoval slovenský literárny a kultúrny život v španielskom prostredí.²⁴ Romanista-samouk Tibor Kobáň (1912 – 1996) preložil klasický román španielskeho spisovateľa Juana Valeru Pepita Jiménezová (1947).

²⁴ O recepcii diela Miguela de Unamuno na Slovensku viď napr. ŠIŠMIŠOVÁ, Paulína. Miguel de Unamuno v slovenčine. In: Preklad a tlmočenie a jeho didaktická transformácia. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2005, s. 272-284; nepublikovanú diplomovú prácu poslucháča FFUK v Prahe Víta Pokorného Jak známe Ernsta Renana a Miguela de Unamuna? Dva přední evropští intelektuálové v zrcadle české recepce, obhájenú v roku 2015; GUTIERREZ RUBIO, Enrique a Mario GIJÓN MARTÍN. Entre política y literatura. La recepción de Miguel de Unamuno en el ámbito cultural checoslovaco hasta el año 1945. Revista de Literatura, 80, č. 159, 2018, s. 173-196 a taktiež GUTIÉRREZ RUBIO, Enrique, REICHWALDEROVÁ, Eva a Jiří CHALUPA. Miloš Ruppeldt a recepcia Miguela de Unamuna na Slovensku. In: Aplikované jazyky v univerzitnom kontexte 6 (elektronický zdroj). Zvolen: Technická univerzita vo Zvolene, 2019, s. 226-236.
V súvislosti s tvorbou Miguela de Unamuno sú u nás menej vnímané preklady Karola Beláka, jedného zo študentov, ktorí v rokoch 1948 – 1969 prežili časť svojich vysokoškolských štúdií v madridskej rezidencii Colegio Mayor de Santiago Apóstol. Karol Belák (1927 – 2011) preložil (podľa dostupných prameňov) v čase emigrácie v Španielsku a USA Unamunove diela Teta Tula (s Františkom Chajmom) a Svätý Manuel Dobrák, mučeník (tento preklad vyšiel v Nitre vo vydavateľstve Eco v roku 1997). Preložil aj obľúbený príbeh pre deti Marcelino, pan y vino (Marcelinko, chlieb a víno, vyšlo v časopise Priateľ dietok, USA, 1955).

Vojnové udalosti v Španielsku vyvolali aj bezprostredný záujem o tvorbu Federica García Lorcu (1898 – 1936). Prvý slovenský preklad jeho diela priniesol časopis Slovenské pohľady v roku 1938²⁵, ktorý uverejnil báseň Malý viedenský valčík (El pequeño vals vienés). Túto ukážku z Lorcovej surrealistickej zbierky Básnik v New Yorku pripravil vtedy mladý romanista Jozef Felix (1913 – 1977). O preklad ďalšej básne Federica Garcíu Lorcu Balada o lune, lune sa v tom istom roku pokúsil Vladimír Klimeš v časopise Slovenské smery umelecké a kritické.²⁶

²⁵ GARCÍA LORCA, Federico. Malý viedenský valčík. In: Slovenské pohľady, 54, č. 8-9, 1938, s. 438-439.
²⁶ GARCÍA LORCA, Federico. Balada o lune, lune. In: Slovenské smery umelecké a kritické, 5, č. 5, apríl 1938, s. 161. V poznámke sa uvádza, že prekladateľ prekladal zo španielčiny.

Podľa našich posledných výskumov sa ukázalo, že španielska dráma Zlatého veku sa na Slovensku uvádzala skôr, ako sme doposiaľ prezentovali. Prvé preklady diel uvádzaných autorov sa nevydávali „knižne”, ale v podobe rozmnožením určených pre realizátorov divadelného predstavenia. Väčšinu z ich neskôr vydala Diliza alebo Lita.

Národné divadlo v Bratislave naštudovalo Calderónovu veselohru Dáma škriatok ešte vo vojnových rokoch. Premiéra sa konala 3. marca 1945. Divadelný plagát uvádza, že text hry preložili Vladimír Rosa a Ján Poničan. V texte divadelného programu, ktorý autor J. S. nazval Niekoľko poznámok ku Calderónovi, sa uvádza: „Pietro Calderon de la Barca po prvý raz v slovenčine. Ba čo viac, prvý Španiel na javisku Národného divadla.” V závere „poznámok” autor pripomína: „Obstarať preklad klasickej hry zo španielčiny bolo ťažkým kúskom. Nateraz nemáme prekladateľov z tejto reči, preto i naša orientácia k bohatej španielskej spisbe je pomerne malá. Spolupráca langvistu a básnika priniesla svoje ovocie.”²⁷

²⁷ Calderónova hra Dáma škriatok mala premiéru 3.3.1945 v Národnom divadle v Bratislave. Ako prekladatelia sú v bulletine uvedení Vladimír Rosa a Ján Poničan. Archív Divadelného ústavu v Bratislave, BU 1095 PP.

V prvých rokoch po vojne sa dostali do repertoáru bratislavských i mimobratislavských divadiel (Slovenské komorné divadlo Martin, Národné divadlo v Košiciach) ďalšie preklady významných diel veľkých španielskych dramatikov, najmä hry Calderóna de la Barca (Komédia bez groša, 1947; Chudobný figliar, 1947; Dáma diabol, 1949)²⁸ a Lopeho de Vega (Milenka otrokyňa, 1948).²⁹ Na popud vtedajšieho dramaturga SND Jozefa Felixa upravil Ján Kostra český preklad K. M. Wallóa starošpanielskej komédie Tirsa de Molinu Don Gil de las calzas verdes, ktorý vyšiel pod názvom Don Gil modrý gavalier (1947, 1956).³⁰ Miloš Ruppeldt ml. (1922 – 1967), ktorý mal možnosť prehĺbiť si znalosti španielčiny aj počas študijného pobytu v Madride v rokoch 1943 – 1945,³¹ preložil do slovenčiny komédiu španielskeho autora Jacinta Benaventeho Prebudené záujmy (1948).

²⁸ Calderónova hra Komédia bez groša mala premiéru 16.5.1947 na Novej scéne ND v Bratislave. Archív Divadelného ústavu v Bratislave, BU 1098 PP. Hra Chudobný figliar sa hrala prvý raz 26. 4.1947 v Slovenskom komornom divadle v Martine. V bulletine sa uvádza: „Podľa Klášterského a J. Šrámku prebásnila Mária Kováčová.“ Ide teda pravdepodobne o „prebásnenie“ českej adaptácie, ktorú podľa nemeckej predlohy „počeštil“ Antonín Klášterský. Hru Dáma diabol uviedlo Národné divadlo v Košiciach v premiére 14.5.1949. Archív Divadelného ústavu v Bratislave, BU 1096 PP.
²⁹ Lopeho komédiu Milenka otrokyňa uviedla Nová scéna ND v Bratislave v premiére 30.6.1948. Upravil K. M. Walló, prebásnil Ctibor Štítnický. Archív Divadelného ústavu v Bratislave, BU 10232 PP.
³⁰ Táto hra vyšla opäť v roku 1973 pod názvom Don Gil v zelených nohaviciach v preklade Vladimíra Olerínyho. In: Zlatý vek španielskej drámy. Bratislava: Tatran, 1973.
³¹ Pobyty slovenských študentov na španielskych vysokých školách počas vojnových rokov a Francovej diktatúry tvoria tiež zaujímavú a doposiaľ málo skúmanú kapitolu našich vzájomných vzťahov.

Ako sme mali možnosť sledovať, v prvej polovici 20. storočia vychádzali na Slovensku ako prvé knižné preklady diel španielskych spisovateľov, klasikov i súčasníkov. Pokiaľ ide o literárne (prekladové) kontakty s krajinami Latinskej Ameriky, tie sa napriek intenzívnym kontaktom obyvateľov Československa s touto oblasťou (najmä s Argentínou), rozvíjajúcim sa ako následok niekoľkých vysťahovaleckých vĺn, začali prejavovať neskôr. Až v roku 1948 preložil už spomenutý Tibor Kobáň (prekladal aj z francúzštiny a portugalčiny) do slovenčiny prvé tri romány z hispanoamerickej literatúry, ktoré vyšli aj knižne. Vybral si román vtedy „súčasného“ argentínskeho spisovateľa Huga Wasta Cesta lám a dva romány argentínskeho spisovateľa Manuela Gálveza (Defilé hriechu, Noc už pominula), v tom čase veľmi populárneho a prekladaného autora.

Z recepčného hľadiska mali tieto prvé preklady predovšetkým informatívnu úlohu, prinášali pohľad na nové, ešte vždy exotické prostredie a postupne udomácňovali u slovenských čitateľov novú obraznosť a nové estetické videnie. Z prekladateľského hľadiska je v týchto prvých prekladoch prirodzene badať istú kŕčovitosť, snaha po vernosti sa vo viacerých prípadoch prejavuje nadštandardnou závislosťou od morfologickej a syntaktickej štruktúry originálu a častou doslovnosťou.

V päťdesiatych rokoch 20. storočia nadviazala na tieto prvotné iniciatívy ďalšia generácia prekladateľov. Svoje prvé preklady začal v rôznych literárnych časopisoch (Kultúrny život, Slovenské pohľady) uverejňovať Vladimír Oleríny (1921 – 2016), ktorý sa v roku 1950 vrátil z diplomatického postu v Buenos Aires (pôsobil tam v rokoch 1947 – 1950 ako legačný tajomník). Ako vyštudovaný právnik a jazykovo výborne pripravený diplomat získal miesto na zahraničnom oddelení Zväzu slovenských spisovateľov v Bratislave. Súčasne začal od roku 1950 externe učiť španielčinu na Univerzite Komenského v Bratislave a od roku 1955 do roku 1959 prednášal španielsku a hispanoamerickú literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Tu sa španielčina vyučovala napriek rastúcemu záujmu poslucháčov iných jazykov zatiaľ len ako voliteľný predmet. Vladimír Oleríny spolu s Jozefom Škultétym (1930 – 1992), ktorého po absolvovaní štúdia francúzštiny a dejepisu „poverili”, aby sa začal orientovať na španielčinu, položili personálne základy výučby španielčiny ako odboru na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave,³² a tým aj základy slovenskej hispanistiky ako modernej vednej disciplíny.

³² Prvé kurzy španielčiny pre študentov románskych jazykov ponúkol podľa doterajších výskumov významný český romanista, profesor Vladimír Buben už v AR 1930/1931. Zo záznamov v Archíve UK vyplýva, že v tomto akademickom roku sa na hodiny španielčiny, vedené profesorom Bubnom, prihlásilo 12/12 študentov. Ďalšie kurzy viedol španielsky lektor Francisco Fariña Alonso v rokoch 1936 – 1939 a v roku 1948 francúzska občianka, absolventka hispanistiky na parížskej Sorbone a manželka asistenta na Katedre romanistiky PhDr. Jána Blahu, Andrée Blahová Terrier. Od roku 1941 sa španielčina vyučovala aj na Vysokej škole obchodnej (dnes Ekonomická univerzita), kde pôsobil estónsky učiteľ Nikolaj Wilpert (doteraz o ňom nemáme bližšie informácie). Od roku 1946 nastúpil na miesto profesora španielčiny Štefan Čulen (1922 – 2005), ktorý bol výborne jazykovo pripravený po absolvovaní študijného pobytu na Universidad Central v Madride v rokoch 1943 – 1946. Štefan Čulen, ktorý dlhé roky učil na EU španielčinu ako externý profesor, je autorom prvej slovenskej učebnice španielčiny (Slovensko-španielska konverzačná gramatika, 1946) a spoluautorom prvého Slovensko-španielskeho vreckového slovníka (1964). Bližšie informácie viď v zborníku Minulosť a perspektívy hispanistiky na Slovensku (Univerzita Komenského, 2020).

Vladimír Oleríny sa po príchode do Bratislavy intenzívne venoval prekladaniu a popularizačno-informatívnej činnosti. Časopisecky predstavil poéziu čilského básnika Pabla Nerudu, kubánskeho autora Nicolása Guilléna, písal o situácii v španielskej a hispanoamerickej literature. Jeho prvým knižným prekladom prozaického diela je preklad románu argentínskeho spisovateľa Alfreda Valeru Temná rieka (1951, 1968). Prvé slovenské vydanie tohto diela obsahuje doslov vtedy najznámejšieho brazílskeho spisovateľa Jorgeho Amada (1912 – 2001), napísaný počas jeho tvorivého pobytu v spisovateľskom dome na zámku v Dobříši, čo naznačuje aj intenzívne kontakty obidvoch kultúrnych prostredí a ich predstaviteľov (spisovateľov a prekladateľov).

Rozsah činností dvoch zakladateľských osobností slovenskej hispanistiky (Vladimíra Olerínyho a Jozefa Škultétyho) a ich neskorších spolupracovníkov a nasledovníkov je mimoriadne široký, zahŕňa aktivity jazykovedné, prekladateľské, literárno-historické, kritické a informačno-popularizačné. Dokladá to aj bibliografia prekladov z tohto obdobia, podľa ktorej sa takmer všetci vtedajší hispanisti venovali súčasne nielen vyučovaniu, výskumu, tvorbe učebníc či praktickým aktivitám napr. pri sprevádzaní hostí zo španielskej jazykovej oblasti, ale aj prekladaniu. Napriek množstvu rôznorodej práce, ktorú bolo treba v tomto počiatočnom období vykonať, museli sa príslušníci prvej generácie slovenských hispanistov predsa len čoskoro špecializovať (Vladimír Oleríny sa sústredil na literatúru a preklad, Jozef Škultéty na jazykovedu, tvorbu učebníc a lexikografiu).

Ako sme spomenuli, povojnové roky boli priaznivé pre uvádzanie diel španielskych autorov v slovenských divadlách. Tento trend vďaka pribúdajúcim hispanistom pokračoval. O preklady významných dramatických diel zo španielčiny sa zaslúžil okrem mimoriadne plodného Vladimíra Olerínyho (preložil diela Alejandra Casonu, Federica Garcíu Lorcu, Lopeho de Vega) aj básnik a prekladateľ Víťazoslav Hečko (1919 – 1972), brat prekladateľa z taliančiny a francúzštiny Blahoslava Hečka a spisovateľa Františka Hečka. Vďaka nemu sa k slovenským divadelníkom dostali ďalšie dramatické texty Pedra Calderóna de la Barca, Tirsa de Molina (Sevillský zvodca a kamenný hosť), či Lopeho de Vega.

V päťdesiatych rokoch 20. storočia sa mohli slovenskí čitatelia zoznámiť aj s prvými básnickými knižnými prekladmi z literatúr písaných po španielsky. Mimoriadnu pozornosť básnickým prekladom zo španielčiny venovali od konca štyridsiatych rokov časopisy Kultúrny život a Slovenské pohľady. Medzi prvými knižnými vydaniami boli básnické výbery z tvorby čilského básnika a diplomata Pabla Nerudu (Kiež prebudí sa drevorubač, 1951), kubánskeho básnika Nicolása Guilléna (Piesne Kuby, 1953) či prvý širší výber z básnického diela Federica Garcíu Lorcu (Španielske romance, 1955), ktoré vzišli zo spolupráce vtedy často využívaných prekladateľských dvojíc (Oleríny, Žáry, Fabry, Lajčiak…). Hoci sa na výbere niektorých titulov či na skladbe preložených zbierok podpísal aj duch doby, tieto prvé básnické preklady zo španielčiny reagovali aj na pohyb v domácej literatúre a významne ovplyvnili slovenský básnický preklad (nadrealizmus, konkretisti, podoba metafory v slovenskej poézii).³³

³³ Pozri DUBCOVÁ, Viera. Slovenská hispanistika v rokoch 1945 – 1974. In: Slavica Slovaca, 1975, č. 2, s. 197-205; ZAMBOR, Ján. Preklad ako umenie. Bratislava: UK, 2000.

Výrazným impulzom pre preklady klasickej španielskej literatúry v päťdesiatych rokoch 20. storočia bolo pôsobenie vydavateľstva Tatran a poverenie zo strany nadriadených orgánov, aby sa zameralo aj na sprístupňovanie dedičstva klasickej svetovej literatúry, ktoré dovtedy v slovenských prekladoch citeľne chýbalo. V oblasti hispánskych literatúr bolo čo dobiehať. Práve vo vydavateľstve Tatran vyšiel ako prvý titul tejto edície doteraz jediný slovenský preklad Cervantesovho Dona Quijota (1950), ktorého autorom je Jozef Felix. Vďaka iniciatíve vydavateľstva a jeho spolupráci s prekladateľmi vyšli postupne na Slovensku aj Cervantesove Príkladné novely (1957), preklady základných diel španielskeho pikareskného románu Lazarillo z Tormesu (1957), Doňa Perfecta Benita Péreza Galdósa (1959) a Život furtáka Francisca de Quevedo (1962). Počinom boli aj prvé preklady a vydania Lorcových drám (Dom Bernardy Alby, 1957, 1976; Krvavá svadba, 1960, 1961; Plánka, 1965; Čarokrásna pani majstrová, 1964, 1965) či preklady niekoľkých Calderónových diel (Komédia za groš, 1957; Dáma škriatok, 1962; Zalamejský richtár, 1962), z ktorých najmä hry Federica Garcíu Lorcu (všetky v preklade Vladimíra Olerínyho) pretrvali na slovenských javiskách dodnes.

Rok 1950 teda môžeme považovať z hľadiska vývinu slovenskej hispanistiky za prelomový nielen preto, že sa na Filozofickej fakulte v Bratislave začala vyučovať španielčina ako diplomový odbor a vďaka Vladimírovi Olerínymu sa začali systematickejšie pripravovať preklady diel hispánskych autorov v slovenských vydavateľstvách, ale aj preto, že práve v tomto roku vyšiel už spomínaný slovenský preklad Cervantesovho Dona Quijota. Jeho autor, vtedy tridsaťsedemročný romanista Jozef Felix (1913 – 1977), na preklade básní spolupracoval s mladým básnikom, dvadsaťdvaročným študentom Vojtechom Mihálikom (1926 – 2001). Felixov prekladateľský výkon, ale aj kritické úvahy, ktoré prekladom, ale aj publikovanými staťami či prezentovaním vlastnej prekladateľskej interpretácie a stratégie predostrel, sú cenným príspevkom k vývinu slovenskej hispanistiky. Jozef Felix sa vďaka zvolenej stratégii („nadovšetko presnosť”) vyhol nadužívaniu v tom čase prevažujúceho naturalizačného princípu. Jeho text je elegantný, duchaplný, vtipný, vytvorený aj na základe minuciózneho štúdia a citeľného osobného zainteresovania (Cervantesov Don Quijote patril k Felixovým najväčším literárnym láskam). O význame tohto prekladu nemožno pochybovať, hoci súčasný čitateľ vníma mnohé výrazy spred sedemdesiatich rokov ako archaické a čiastočne nezrozumiteľné. Navyše, ak sa aj v preklade nájdu problematické miesta, dnes ich dešifrujeme oveľa ľahšie aj vďaka poznatkom, ku ktorým pri interpretácii románu dospeli španielski a svetoví cervantisti a ku ktorým v čase vzniku prekladu Jozef Felix z objektívnych dôvodov nemal prístup.

Dielo vyšlo vo vydavateľstve Tatran ešte v troch reedíciách (1953, 1965, 1979). V tom istom vydavateľstve vyšla v roku 1951 aj adaptácia Dona Quijota pre deti s ilustráciami Vincenta Hložníka. Najznámejšie a najrozšírenejšie spracovanie pre deti a mládež pripravilo vydavateľstvo Mladé letá (1965, 1975, 1982). Autorom adaptácie je Ľudo Zúbek. Nateraz poslednú úpravu Cervantesovho románu pre deti a mládež prinieslo vydavateľstvo Buvik v roku 2016. Je to slovenský preklad rukopisu českého autora Vladimíra Hulpacha.

Pri tejto príležitosti je vhodné spomenúť aj prvý slovenský preklad diela pre deti, ktoré pochádza od autora píšuceho po španielsky. Ide o poviedkovú zbierku uruguajského autora Horacia Quirogu (1878 – 1937) Rozprávky z pralesa, ktorú preložil Vladimír Oleríny. Kniha vyšla vo vydavateľstve Mladé letá v roku 1959 a v druhom vydaní v roku 1971.

Rozvoj slovenskej hispanistiky úzko súvisel aj s personálnym rozvojom hispanistickej komunity. Vďaka štúdiu španielčiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, na Ekonomickej univerzite a Vysokej škole technickej (v Košiciach a neskôr v Bratislave) sa k Vladimírovi Olerínymu, Viere Dubcovej, Víťazoslavovi Hečkovi, Tiborovi Kobáňovi, Štefanovi Martoňákovi a k vtedy už etablovaným mladším prekladateľom (Nélida Noskovičová, Miroslav Lenghardt, Jarmila Srnenská, Emília Obuchová) pridáva ďalšia generácia absolventov filologického, učiteľského či prekladateľsko-tlmočníckeho štúdia španielčiny (Oľga Hlaváčová, Oľga Lajdová, Peter Brabenec, Ladislav Franek, Marta Biskupičová, Elena Račková, Milada Pauleová). Táto nová generácia svojimi prekladateľskými výkonmi narušila dovtedajší monopol staršej generácie a výrazne prispela k akcelerácii rozvoja slovenskej hispanistiky v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Množstvo diel preložených zo španielčiny do slovenčiny v uvedenom období, ich rôznorodosť a estetická príťažlivosť vyvolali aj potrebu prvých reflexií o ich recepčnom ohlase u slovenských čitateľov. Dôkazom je štúdia Viery Dubcovej Slovenská hispanistika v rokoch 1945 – 1975, publikovaná v roku 1975³⁴, a neskôr príspevky Vladimíra Olerínyho a Viery Dubcovej na konferencii „40 rokov prekladu v socialistickej spoločnosti”, ktorá sa konala v Bratislave v roku 1985.³⁵ Aj na ich základe môžeme usudzovať, že v počiatočnom období získala slovenská verejnosť prostredníctvom umeleckého prekladu základnú orientáciu v španielsky písanej literatúre, odrážajúcu sa spätne na čitateľskom (a vydavateľskom) záujme predovšetkým o diela klasickej španielskej literatúry (poézie, prózy aj drámy) a o básnické a prozaické diela hispanoamerických autorov druhej polovice 20. storočia. Vo výbere autorov a prekladaných diel sa odráža podoba domáceho kontextu, požiadavky kladené na domácu literatúru, úroveň vzťahov nášho prostredia k Španielsku a hispanoamerickým krajinám či postavenie prekladu a náš postoj k nemu. V období, o ktorom hovoríme, mal preklad informatívnu, neskôr vzdelávaciu a kultúrno-spoločenskú funkciu, pričom sa v ňom uplatňovalo aj politické a ideologické hľadisko. Prevládajúcim prekladateľským princípom bola naturalizácia, ktorou sa zvýrazňoval záujem o čitateľa a prekladateľova ústretovosť (často zámerne orientovaná) v procese jeho „adekvátnej” recepcie preloženého textu.³⁶

³⁴ DUBCOVÁ, Viera. Slovenská hispanistika v rokoch 1945-1974. In: Slavica Slovaca, 1975, č. 2, s. 197-205.
³⁵ Preklad včera a dnes. Zborník príspevkov z konferencie „40 rokov prekladu v socialistickej spoločnosti.” Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1986.
³⁶ V tejto súvislosti pozri aj diskusiu o preklade Šolochovovho románu Tichý Don, ktorá sa v rokoch 1950 a 1951 (v čase vydania Olerínyho prekladu Temnej rieky) rozprúdila na stránkach Kultúrneho života o prekladateľskej koncepcii Zory Jesenskej.

Hoci sa situácia s prekladaním literatúr písaných po španielsky postupne systematizovala a kvantitatívne i kvalitatívne posilňovala, literatúry tejto oblasti boli v šesťdesiatych rokoch v edičných plánoch slovenských vydavateľstiev pomerne slabo zastúpené. Jozef Felix napríklad v roku 1965 napísal: „Oproti tomu (prekladom z francúzštiny) situácia pri prekladaní diel z talianskej a španielskej literatúry zdá sa mi oveľa horšia. A to nielen pre nedostatok kvalifikovaných prekladateľov, ale aj pre doterajšie nedostatočné informácie o týchto literatúrach.”³⁷

³⁷ FELIX, Jozef. Včerajšok a dnešok nášho prekladu. In: Vybrané spisy 2. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1986, s. 466.

Postupne sa však tento stav začal meniť. Kým v prvom období sa prekladalo najmä zo španielskej literatúry (klasické diela autorov Zlatého veku, Federico García Lorca, realistickí autori, Unamuno), v prípade kontaktov so španielskou literatúrou a Španielskom vôbec začali postupne zohrávať rozhodujúcu (negatívnu) úlohu rozdielne politické záujmy a relácie režimov, vládnucich s posunom desaťročia takmer paralelne v našich krajinách. Naopak, významné spoločensko-politické pohyby v Latinskej Amerike (kubánska revolúcia v roku 1959, revolučné hnutia v Nicarague, víťazstvo socialistickej vlády Salvadora Allendeho v Čile…) priniesli zmenu aj do edičnej politiky našich vydavateľstiev.

Hoci v dielach hispanoamerických autorov, vybraných v tomto období na preklad, ešte cítime akcent na sociálne vyznenie a na tematiku spĺňajúcu požiadavky kladené aj na domácu literatúru, práve exotickosťou stvárnenia divokej prírody z neznámych končín priťahovali našich čitateľov možno väčšmi než diela viacerých domácich autorov, „povinne“ situované do industriálneho a budovateľského prostredia. Zo skladby preložených a vydaných diel vyplýva, že túto konšteláciu vedela prvá generácia prekladateľov zo španielčiny napriek neľahkej situácii využiť. Usilovala sa naplniť rastúce očakávania slovenských čitateľov a sprostredkúvala im predovšetkým diela svojich súčasníkov. Okrem výraznej dávky zemitej erotiky bol zaiste čitateľsky príťažlivý aj priestor, ktorý hispanoamerickí autori venovali osobnému životu hlavných hrdinov (v porovnaní s kolektivisticky poňatými dielami domácej literatúry), či naturalistické obrazy zápasu človeka s drsnou juhoamerickou prírodou. Kladné čitateľské prijatie týchto nových „exotických“ textov viedlo k tomu, že slovenskí prekladatelia sa začali postupne venovať aj starším dielam hispanoamerickej literatúry, ktoré sa medzičasom stali „klasickými“.

V prípade hispanoamerickej literatúry zohral významnú úlohu revolučný pohyb vo viacerých krajinách Latinskej Ameriky, ktorý urobil z týchto krajín tzv. spriatelené krajiny, a tak sa ich literatúra s oveľa väčším dôrazom dostávala do edičných plánov, zostavovaných pod dohľadom ideologických inštitúcií (Slovenské ústredie knižnej kultúry, ministerstvo kultúry, schvaľovacie konania, cenzúra, autocenzúra). Povinné ročné kvóty titulov z týchto literatúr mali ako vždy dve stránky. Negatívom bola direktívnosť a povinnosť vydávať tituly istej proveniencie, čo však na druhej strane prispelo k prezentácii literatúr, ktoré by sa inak ťažko dostávali k našim čitateľom. Príkladom môže byť aj kubánska, nikaragujská či čilská literatúra. Významným činiteľom bolo aj to, že väčšina mladých hispanoamerických spisovateľov bola v tom období ľavicovo orientovaná (Gabriel García Márquez, Julio Cortázar, Mario Vargas Llosa).

Aj s odstupom času môže pôsobiť ako istý paradox, že v období jasne formulovanej požiadavky na podobu literatúry a trvalého zavedenia programu regulujúceho princípy socialistického realizmu v literárnej tvorbe k nám informácie o dielach ešte donedávna neznámej „periférnej“ hispanoamerickej literatúry prichádzali takmer súbežne s ich vydaním v origináli a pomerne rýchlo vyvolali mimoriadnu vlnu prekladateľského i čitateľského záujmu.³⁸ Je preto pochopiteľné, že tento razantný nástup diel hispanoamerických spisovateľov u nás (a v iných krajinách strednej a východnej Európy, ale aj v západoeurópskych krajinách, najmä vo Francúzsku a Taliansku, kde doznieval spomínaný fenomén šesťdesiatych rokov a literárne výboje hľadajúce možnosti „nového románu“) bol spočiatku komentovaný s istou dávkou diplomacie, zohľadňujúcou existenciu cenzúry a ideologického „dozoru“. Jemne, no jasne to urobila Viera Dubcová, keď síce upozornila, že nový hispanoamerický román nadviazal na realisticko-kritický typ písania „s dôrazom na exponovanie sociálnych tém“, no dodala, že priniesol nové hľadiská, keďže „sociálna skutočnosť je v nich nazeraná z nových uhlov.“³⁹ Práve diverzita možných náhľadov a variabilita ich umeleckého stvárnenia pôsobila zvlášť v našom „socialistickom“ kontexte, poznačenom od päťdesiatych rokov požiadavkami normatívnosti a inštitucionálnosti, inšpiratívne aj inštruktívne.

³⁸ K problematike zázračného reálna a magického realizmu pozri aj CARPENTIER, Alejo. Problémy súčasného latinskoamerického románu. In: Slovenské pohľady, 1964, č.10, s. 85-92. Dokončenie In: Slovenské pohľady, 1964, č. 11, s. 101-108; príslušnú kapitolu v monografii KUČERKOVÁ, Magda. Magický realizmus Isabel Allendeovej. Bratislava: Veda, 2012, s. 13-43. Autorka sa problematike venuje aj v štúdii Historická úloha surrealizmu v hispanoamerickej próze: Zázračné reálno verzus zázračno. In: Slovak Review. Časopis pre výskum svetovej literatúry, 2004, roč. 13, č. 10, s. 70-76. Pozri aj štúdiu DRESSLEROVÁ, Eliška. Alejo Carpentier a jeho „zázračná realita“. In: Dotyky, 1990, č. 3, s. 31-33. Téme sa hĺbkovo venuje Eva Lukavská v monografii LUKAVSKÁ, Eva. Zázračné reálno a magický realismus. Alejo Carpentier versus Gabriel García Márquez. Brno: Host, 2003. Významným príspevkom k téme je monografické číslo Magický realizmus v krajinách strednej Európy. GÖRÖZDI, Judit a PASSIA, Radoslav (eds.). In: World Literature Studies, 8, č. 2, 2016.
³⁹ DUBCOVÁ, Viera. Slovenská hispanistika v rokoch 1945-1974. In: Slavica Slovaca, 10, 1975, č. 2, s. 203.

Pomerne v krátkom čase sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch k slovenským čitateľom dostali diela Gabriela Garcíu Márqueza, ktorý je na našom knižnom trhu prítomný prakticky dodnes, od prvého slovenského vydania románu Sto rokov samoty (Tatran, 1973, preložil Ivan Puškáč, doteraz sedem vydaní), až po jeho posledný román Spomienka na moje smutné pobehlice (Ikar, 2005). Druhou stálicou na našom knižnom trhu je čilská autorka Isabel Allendeová (Dom duchov, Láska a tieň, Paula, Eva Luna, Skazené dievča, Dcéra šťasteny, Sépiový portrét, Japonský milenec).

Okrem týchto dvoch známych autorov sa s výrazným čitateľským záujmom stretli preklady diel Jorgeho Luisa Borgesa, Julia Cortázara, Ernesta Sabata, Maria Vargasa Llosu či Aleja Carpentiera. Bohužiaľ, veľa diel, ktoré dávno patria do kánonu klasickej svetovej literatúry, dodnes nemáme preložených (poviedky a eseje Carlosa Fuentesa, dielo Guillerma Cabrera Infanteho, kultový roman Rayuela Julia Cortázara…).

Preklad diel tzv. boomu hispanoamerickej literatúry predstavoval významnú výzvu aj pre slovenských prekladateľov, najmä ak vezmeme do úvahy diferencovanosť autorských poetík, rozsiahlu a rôznorodú lexiku, pretrvávajúcu „cudzosť” týchto literatúr a nedostatočnú slovníkovú či encyklopedickú vybavenosť.

Postupom času (od osemdesiatych rokov 20. storočia) sa v domácom prostredí latinskoamerickej literatúry dostávali do popredia noví autori a nové diela. V našom kultúrnom prostredí si však značka „magický realizmus” zachovala istú čitateľskú príťažlivosť a dodnes sa používa v reklamných textoch pri dielach hispanoamerických autorov, aj súčasných, ktorí sa vyjadrujú vlastným jazykom a so spomenutou estetikou už nemajú takmer nič spoločné. Aj to sťažuje šancu slovenských čitateľov spoznávať literatúry písané po španielsky v kontexte a systematicky.

* * *

Zmenené spoločensko-politické podmienky po roku 1989 priniesli aj slovenskej hispanistike nové možnosti, súčasne ju však postavili pred riešenie viacerých problémov mimoliterárneho charakteru. Zmeny nastali nielen v domácom prostredí, ale aj v teritóriách východiskových literatúr a v našom vzťahu k nim. Už sme spomínali vplyv „spoločenskej objednávky”, plánovanie knižných titulov z literatúr „spriatelených krajín” či rozmanité osobné preferencie a ich vplyv na zaraďovanie určitých autorov a ich diel do edičných plánov. Po roku 1989 sa aj slovenskí hispanisti museli zmieriť s komerčným tlakom a ekonomickými záujmami starých aj nových vydavateľstiev. Rozhodujúcim kritériom bol najmä v deväťdesiatych rokoch predpokladaný ekonomický prínos prekladaných diel, vychádzajúci (často mylne) z ich postavenia na zahraničných rebríčkoch bestsellerov.

Pred rokom 1989 sa vydávaniu prekladov zo španielskej jazykovej oblasti venovali takmer všetky slovenské (vtedy štátne) vydavateľstvá (najmä Slovenský spisovateľ, Tatran, Smena, Pravda, Mladé letá). Ich činnosť bola vedená jednotným opčným poriadkom, podliehajúcim jednej štátnej literárnej agentúre (LITA), ktorá zabezpečovala aj uzatváranie licenčných zmlúv so zahraničím, a tzv. „devízovým poriadkom”, ktorým štát určoval vydavateľstvám, koľko devízových finančných prostriedkov môžu v danom roku investovať. Je preto zrejmé, že nová spoločensko-politická a ekonomická situácia sa prejavila aj v edičnej politike slovenských vydavateľov – podnikateľov. Zrazu ju ovplyvňovali iné faktory, nezriedka aj edičná politika obrovských zahraničných vydavateľských subjektov, ktorých súčasťou sa stali. Zmenil sa aj dovtedajší vzťah zahraničných vydavateľstiev, agentúr a autorov k nášmu knižnému trhu. Po odstránení bariér z minulosti majitelia práv spočiatku prihliadali na špecifiká malého slovenského knižného trhu, no postupne sa aj slovenskí vydavatelia museli vysporiadať s postavením síce malého, ale rovnocenného hráča na vydavateľskom trhu.

Niekoľkoročná výrazná orientácia slovenských vydavateľstiev na literárne diela anglo-americkej produkcie spôsobila, že sa viaceré národné literatúry (medzi nimi aj hispánske) ocitli na periférii ich záujmu. Predchádzajúcu rôznorodosť prekladateľských príležitostí vystriedal dočasný nezáujem zo strany starých i nových vydavateľov, čo viedlo k výraznej transformácii zloženia hispanistickej prekladateľskej komunity. Viacerí prekladatelia umeleckej literatúry sa preorientovali na preklady z iných jazykov (najmä z angličtiny), na odborný preklad či tlmočenie, prešli do diplomatických služieb či sa začali venovať iným činnostiam. Napriek tomu sa v priebehu deväťdesiatych rokov podarilo v novom prostredí názorovej slobody vydať viaceré predtým nepublikované diela, vypĺňajúce naše medzery v poznaní poézie, esejistiky či drámy hispanofónnych autorov. Výrazne k tomu napomohol grantový system španielskeho ministerstva kultúry, podporujúci preklady diel španielskych a hispanoamerických autorov do cudzích jazykov. Systém, ktorý bol v predchádzajúcom režime zo strany štátnych úradníkov odmietnutý ako zasahujúci do edičnej politiky a určený pre rozvojové krajiny, funguje dodnes a výrazným spôsobom pomáha pri vydávaní prekladov diel napísaných po španielsky či v niektorom z úradných jazykov Španielska (systém podporuje aj preklady diel hispanoamerickej literatúry).⁴⁰

⁴⁰ Preklady svojich autorov do cudzích jazykov podporujú aj viaceré hispanoamerické krajiny, napríklad Argentína, Čile, Mexiko a i.

Za rozvojom básnického prekladu z hispánskych literatúr po roku 1989 stoja výrazné prekladateľské, literárnovedné a kritické iniciatívy Jána Zambora (1947), ktorý sa hlási najmä k odkazu prekladového diela Jána Šimonoviča a Jána Stacha. Po výbere z poézie dvoch výrazných osobností španielskej literárnej avantgardy Miguela Hernándeza (Kŕdeľ holubičích listov, 1985) a Vicenteho Aleixandra (Zničenie alebo láska, 1992) či súčasného španielskeho básnika Justa Jorgeho Padróna (Kruhy pekla, 1994) priblížil slovenským čitateľom poéziu Sv. Jána z Kríža (Živý plameň lásky, 1997), ktorú predstavil aj v štúdii a poznámkach. V antológii Zaľúbený prach (2001) sústredil najvýraznejšie zjavy španielskej barokovej poézie a svoj výber podoprel a zdôvodnil hĺbkovou štúdiou a portrétmi autorov. V roku 2005, aj v tvorivej nadväznosti na odkaz predchádzajúcich prebásňovateľov (Oleríny, Žáry, Šimonovič), vyšiel Zamborov preklad Lorcových Cigánskych romancí, ktorý je ich prvým úplným slovenským prekladom. Pre teóriu i prax básnického prekladu je cenný prekladateľov úvodný predslov a na interpretáciu originálu a koncepciu prekladu orientovaný poznámkový aparát. Ján Zambor naposledy predstavil v knižnom výbere poéziu mexického nositeľa Nobelovej ceny Octavia Paza (Každodenný oheň, Skalná ruža, 2018) a pripravil niekoľko časopiseckých miniantológií z tvorby ďalších po španielsky píšucich básnikov.⁴¹ Básnickému prekladu z literatúr písaných po španielsky sa venuje aj v niekoľkých štúdiách a rozhovoroch, zaradených do publikácie Báseň a ticho. O poézii slovenských, ruských a španielskych básnikov (1997), Preklad ako umenie (2000), Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu (2010), Stavebnosť básne (2018).⁴² Ján Zambor pripravuje v súčasnosti antológiu španielskej poézie, ktorá by mala vyjsť v roku 2021pod názvom Kvietočky rozmarínu.

⁴¹ Napr. ukážky z tvorby Gustava Adolfa Béquera v časopise Tvorba, č. 1, 2017, s. 29-32.
⁴² Bližšie pozri Ján Zambor. Personálna bibliografia. Zost. Ľubica Hroncová. Bratislava: Univerzita Komenského, 2018.

Po čase sa k prekladu poézie vrátila Viera Dubcová (1938). Po náročných prekladových opusoch, v ktorých sa v minulosti vyrovnávala najmä s poetikou hispanoamerických autorov (Gabriela Mistralová, Vicente Huidobro, Fayad Jamís, Roberto Fernández Retamar) sa vrátila k poézii Vicenteho Huidobra. Knižný výber Skryté pagody a iné básne vyšiel vo vydavateľstve Literárna nadácia Studňa v roku 2018.⁴³

⁴³ Vydavateľstvo Literárna nadácia Studňa vydalo v roku 2014 výber z básnickej tvorby Juana Ramóna Jiméneza Básnik a slovo, ktorý preložil Ladislav Franek. Bližšie pozri Personálna bibliografia Ladislava Franeka. Bibliogr. sprac. Veronika Čejková. Publ. zost. Magda Kučerková. Bratislava: Ústav svetovej literatúry SAV, 2017.

V oblasti prekladu španielskej prózy sa vďaka nepretržitej aktivite Vladimíra Olerínyho dostali k slovenským čitateľom dovtedy nevydané diela Miguela de Unamuno (Tragický pocit života v ľuďoch a národoch) a Vzbura davov Josého Ortegu y Gasseta, po ktorých nasledovali Olerínyho preklady ďalších vrcholných diel španielskej klasickej litetarúry, Celestina Fernanda de Rojas (1996), dielo Juana Manuela Príbehy grófa Lucanora (1999) či román Leopolda Alasa „Clarína” La Regenta, ktorý vyšiel pod komerčnejším názvom Lásky pani Ozoresovej (2000). Výrazným obohatením prekladovej tvorby deväťdesiatych rokov sú iniciatívy Paulíny Šišmišovej, ktorá sa v tomto období začína systematicky venovať prekladaniu diel významných osobností španielskej filozofie a estetiky. V roku 1994 vychádza jej knižný preklad diela Dehumanizácia umenia Josého Ortegu y Gasseta, v roku 1997 Teória eseje Josého Luisa Gómeza Martíneza a v roku 1998 kniha esejí Josého Luisa Abellána Myšlienky pre 21. storočie.

Záujem vydavateľstiev o komerčne úspešné tituly sa prejavil aj v pokusoch vydávať dovtedy neveľmi zastúpené literárne žánre, napríklad detektívne romány (Juan Madrid), erotické romány (Almudena Grandesová), historické romány (Andrés Sorel, Gonzalo Torrente Ballester, Albert Salvadó) či literatúru pre deti (španielske rozprávky, séria kníh o Celii Eleny Fortúnovej, príbeh o Marcelinovi). Až dodnes však pretrváva absencia prekladov kvalitných diel súčasných španielskych prozaikov, ktorí zostávajú pre slovenského čitateľa neznámi, s výnimkou tvorby niekoľkých španielskych autorov, ktorú už overil záujem čitateľov u nás i v zahraničí (Javier Marías, Antonio Múñoz Molina, Arturo Pérez-Reverte, Juan José Millás, Carlos Ruiz Zafón, Javier Sierra, Javier Moro, Dolores Redondová, Cristina López Barriová…). Potešiteľné je vydanie slávneho románu súčasného španielskeho spisovateľa Fernanda Aramburu Patria, ktorý pod názvom Vlasť vydalo na jeseň 2020 vydavateľstvo Inaque.

Na rozdiel od situácie pred rokom 1989 prejavujú slovenskí vydavatelia v súčasnosti záujem aj o náboženské, motivačné a encyklopedické diela španielskych autorov. Súčasťou slovenského knižného trhu sú španielske publikácie o výtvarnom umení, detské encyklopédie, leporelá, náučné knihy pre deti rôzneho veku, spracovania rozprávkových príbehov či detské vydania biblických textov.

Zmenila sa aj situácia v preklade španielskej drámy. Kým do roku 1989 vyšlo na Slovensku (najmä zásluhou LITA) takmer päťdesiat titulov španielskych (prevažne klasických) a hispanoamerických dramatických textov, z ktorých mnohé sa dočkali aj divadelného inscenovania (okrem klasikov Zlatého veku najmä diela Federica Garcíu Lorcu, Antonia Buera Valleja, Alejandra Casonu), v súčasnosti sa vydávaniu prekladov drámy venuje len Divadelný ústav so sídlom v Bratislave. V roku 1993 tu vyšiel zborník troch drám Fernanda Arrabala, z ktorých titul Cintorín áut zo španielčiny preložil a štúdiu o divadelnej tvorbe autora napísal Vladimír Oleríny. Divadelný ústav vydal v roku 1998 aj zborník divadelných hier piatich autorov pod názvom Súčasná španielska dráma. Jeho zostavovateľmi a prekladateľmi sú Roman Brat a Vladimír Oleríny, ktorý je i autorom doslovu o vývoji povojnového španielskeho divadla a drámy. Táto štúdia je zatiaľ jediným ucelenejšie koncipovaným materiálom o problematike španielskeho divadla a drámy 20. storočia. Niekoľko ďalších prekladov dramatických textov španielskych autorov vyšlo časopisecky alebo ako interná rozmnoženina pri príležitosti prípravy konkrétnych divadelných predstavení.

Zmenená situácia na slovenskom knižnom trhu sa po roku 1989 prejavila aj vo vzťahu k hispanoamerickej literatúre. Tá prešla od osemdesiatych rokov minulého storočia zreteľným vývinom od „magickosti” a „fantastickosti” k realistickému rozprávačstvu. Tým akoby pre vydavateľov stratila dovtedy zaručené atribúty čitateľskej úspešnosti.

Poézia hispanoamerických autorov je v novom tisícročí prezentovaná výberom z tvorby Jorgeho Luisa Borgesa Ten druhý, ten istý (Dilema, 2000) či Octavia Paza Každodenný oheň (Skalná ruža, 2017) v prekladoch Jána Zambora. Po sérii prekladov po španielsky písanej poézie uverejnených v časopise Vertigo vyšla v kvalitnom košickom vydavateľstve OZ FACE básnická zbierka argentínskej autorky Alejandry Pizarnikovej Dianin strom, ktorú do slovenčiny preložila Slovenka žijúca v Mexiku Lucia Duero.

Dramatická tvorba hispanoamerických autorov nie je zastúpená doposiaľ ani jedným vydaným titulom, hoci v Divadle Jána Palárika v Trnave zarezonovala hra argentínskeho autora Eduarda Rovnera (1942 – 2019) Vrátila sa raz v noci, ktorá sa v preklade Romana Brata na scéne tohto divadla udržala niekoľko sezón.

Zmenila sa aj situácia s prekladmi diela Jorgeho Luisa Borgesa. Dnes máme vďaka prekladateľským iniciatívam Nélidy Noskovičovej (pri básnických prekladoch spolupracovala s Jánom Buzássym a Ivanom Štrpkom), Vladimíra Olerínyho, Paulíny Šišmišovej a Jána Zambora možnosť siahnuť po poézii i próze významného argentínskeho tvorcu vo viacerých knižných vydaniach. K dávnejšie vydanej zbierke próz Kniha z piesku (1980) pribudli tituly Rozhovory mŕtvych (2000, 2003), Sedem večerov (2001), Borges ústne (2005) a výbery z Borgesovej poézie Labyrint (1992) a Ten druhý, ten istý (2000). V roku 2018 pripravilo vydavateľstvo Artforum nový generačný preklad Borgesových Fikcií. Jeho autorkou je mladá hispanistka Barbara Sigmundová, ktorá priniesla nový, na dôkladnom poznaní Borgesovej poetiky založený úplný preklad Borgesovej známej zbierky. Je potešiteľné, že jej aktivita, podporená aj záujmom vydavateľstva Artforum, pokračovala vydaním autorovej ďalšej zbierky textov Alef (Artforum, 2019). V roku 2018 vyšiel vo vydavateľstve Hronka aj súbor esejí Ernesta Sabata Rezistencia v preklade Paulíny Šišmišovej.

Stále miesto na slovenskom knižnom trhu si už takmer polstoročie udržiavajú Gabriel García Márquez a Isabel Allendeová, ktorých diela sa vďaka reedíciám dostávajú neustále k novým čitateľom. V súčasnosti je ich novým slovenským vydavateľom vydavateľstvo Slovart, ktoré má záujem o kvalitné redakčné spracovanie a efektívnu prezentáciu svojich titulov. Po pomerne dlhom období začínajú sa na slovenský knižný trh dostávať aj predstavitelia mladšej generácie hispanoamerických autorov, ktorých sme doteraz registrovali skôr na stránkach literárnych časopisov. Už spomínané vydavateľstvo OZ FACE vydalo v roku 2017 antológiu poviedok mexickej autorky Amparo Dávilovej Roztrhaný čas a iné poviedky v preklade Lucie Duero.⁴⁴ V roku 2018 vyšli konečne aj po slovensky dva romány čilského autora Roberta Bolaña Vzdialená hviezda a Lumpen románik, ktoré v preklade básnika, prozaika a prekladateľa Petra Bilého vydalo vydavateľstvo Inaque. Vydavateľstvo Ikar vo svojej erbovej edícii Odeon prinieslo v roku 2018 novelu argentínskej prozaičky Samanty Schweblinovej Záchranná vzdialenosť (preložila Oľga Hlaváčová). Pripravujú sa preklady diel dvoch ďalších argentínskych autoriek, román Mariany Enríquezovej Nuestra parte de noche a poviedková zbierka Claudie Piñeirovej Quién no.

⁴⁴ Jej zásluhou vyšli v roku 2018 v Mexiku aj španielske preklady súčasných slovenských básnikov Ivana Štrpku, Michala Habaja a Kataríny Kucbelovej.

Obdobie po roku 1989 je (v porovnaní s predchádzajúcimi obdobiami) chudobnejšie na umelecké preklady, no bohatšie na výsledky vedeckej a výskumnej aktivity slovenských hispanistov. Vedeckú a odbornú reflexiu umožňuje jednak bohatosť výskumného materiálu, jednak odstup (časový, generačný) od skúmanej problematiky.

Ak sme v úvode tejto štúdie spomínali počiatočné skromné personálne vybavenie slovenskej hispanistiky, vidíme, že po viacerých turbulentných obdobiach, keď musela dokonca bojovať o svoju existenciu, sme dospeli do štádia, keď do prekladateľskej praxe postupne vstupujú predstavitelia novej generácie. Potešiteľné sú rôznorodé aktivity mladých rozhľadených propagátorov literatúry a kultúry hispánskeho sveta (Peter Bilý, Milan Kopecký, Lucia Duero, Anna Ďurišíková, Barbara Sigmundová…) a prebúdzajúci sa záujem novších vydavateľstiev o tvorbu španielskych a hispanoamerických autorov (Artforum, Inaque, BRaK, OZ FACE, Lindeni…). I keď sú mladí prekladatelia dnes na profesionálny život v mnohých ohľadoch lepšie pripravení, musia sa vyrovnať nielen s tlakom ekonomických záujmov vydavateľov, ale aj so zmenenými pracovnými podmienkami a opäť intenzívne presviedčať slovenských vydavateľov o kvalite a čitateľskej príťažlivosti autorov hispánskej jazykovej oblasti. Ako ukazuje aj predkladaná bibliografia, majú na čo nadviazať, čo rozvíjať a ešte stále čo objavovať.